História obce

Meno obce sa odvodzuje od kopcov, cez ktoré museli drevorubači prejsť, keď sa chceli z Kysuckého Nového Mesta dostať domov. Vravievali: „Ideme za kopce…” Z tohoto vzniklo slovo Zakopce, neskôr Zakopče, časom Zákopčie.

        Historicky známe názvy obce: Zakopczany (1662), Zakopcsie (1712), Zakopcsje, Zakopcje (1773), Zakopcze (1786), Zakopcsié, Zákopčí(1808), Zakopcsje (1863 - 1873), Zakopcse (1877 - 1882), Zákopcse (1888 - 1902), Dombelve (1907 - 1913), Zákopčie (1920).

     

 

   Poloha a rozloha obce

        Obec Zákopčie sa nachádza v pramennej oblasti pravostranných prítokov rieky Kysuca, v severovýchodnej časti Javorníkov, v pohorí, ktoré svojím povrchom vtlačilo obci neopakovateľný ráz.

        Kataster obce Zákopčie sa rozprestiera na ploche 2 963 ha. Rozlohou je jedna z najväčších kysuckých obcí. Na ornú pôdu pripadá 75 ha, na les 1 484 ha,  na  trávové  porasty

1 391 ha.

        Zákopčie leží v nadmorskej výške od 470 do 875 m. n. m.. Susedí z východu s mestom Čadca, zo západu s obcami Podvysoká, Dlhá nad Kysucou, zo severu s obcami Staškov a Raková a obcou Ochodnica z juhu.

  Prírodné pomery obce

         Chotár obce Zákopčie tvorí zemepisne jeden celok – Javorníky.

Obec obkolesujú vrchy a to zo strany severnej Čerchľa, zo severozápadnej strany Kýčera, zo západnej Vysoká a Vršok, z južnej strany Vrch Rieka, z juhovýchodnej Chotárny kopec a z východnej strany Briava a Vrch Koniec. Najvyšší vrch je Jakubovský vrch 875 m, ďalšie vrchy sú: Osobité 801 m a Vysoká 794 m.

 

 Obr. 3,4 : Pohľad z Petránok na Malú Fatru a Staškov

       Z týchto vrchov sa dolinkami náhlia potôčiky do dolín, rýchlo sa menia v riečky (Rulcovský potok, Holovský potok), až sa dole u Flašíka zlejú v jednu, ktorá pod menom Rakovka opúšťa Zákopčie.

        Člení sa na doliny: holovskú, kordišovskú, ruľcovskú, polievkovskú a kľukovskú. Uprostred je kotlina, v ktorej sú, tak ako aj po vrchoch roztrúsené osady, ktorých počet je spolu 73.  Z chotára sa vymykajú osady Šopor, Didek, Šamaj, Kýčera a Repčíci.         

         Podnebie je drsné. Prvé jesenné mrazy nastávajú už koncom septembra  a na jar mnohokrát trvajú až do začiatku mája. Snehu tu napadá mnoho. Na jeseň a jar býva vzduch preplnený parami, ale v lete a v zime býva zdravý.

       Vysoká poloha obce priveľmi nepraje záhradníctvu. Neskoré jarné a naopak skoré jesenné mrazy ničia záhradkárom úrodu. Preto sú záhrady zväčša vysádzané jabloňami, hruškami a slivkami.

        Väčšina chotára je pokrytá lesmi. Sú to lesy ihličnaté: smrek, jedľa, často tiež sosna. Na pasienkoch rastie borovica. Z listnatých ojedinele rastie olša, breza, jaseň, javor, lipa, dub a buk.

        Zo zveri najčastejšie je zajac, líška a srna. Často sa zjaví kuna a tchor. Z hadov je to užovka a vretenica. V minulých rokoch bola častá sviňa divá.

 

História a súčasnosť obce Zákopčie

   Obec Zákopčie sa datuje od roku 1662.   Patrí medzi posledné založené dediny na horných Kysuciach.

        Prvý písomný záznam o obci sa objavuje pod názvom Zákopcsany v urbári (písomnosti obsahujúcej súpis pozemkového majetku a povinnosti poddaných) feudálneho panstva Strečno z roku 1662. Podľa urbára panstva Budatín z roku 1690 obec založil v roku 1661 palatín František Vešeléni, ktorý zabral poddaných budatínskych pánov od Liskového, Istebného až dolu Hluožného Matúša k Dunajovu, hore po Rakovku až na vrch Ochodnice, vrchom k Blažkovej na Petránky, na Vrchriečku, až na Stoličné Slezákove, až po Kysucu k Podvysokej. Privlastnil ich k svojmu strečnianskemu panstvu a vytvoril novú dedinu z neslušských salašov, ktorá sa menuje Zákopčie. Vznik obce bol aktom, ktorým sa spojilo do jedného administratívneho celku už v tej dobe existujúce samostatné drobné osídlenie voľne rozptýlené v chotári vymedzenom pre novú obec. Valasi sa v priestore neskoršej obce objavili už v prvých desaťročiach 16. storočia.
 

     Chotár neskoršieho Zákopčia využívali na pasenie svojich stád valasi Budatínskeho panstva, predovšetkým zo susednej obce Nesluša, kde boli usídlení v opustených domoch horného konca obce. Nesluša patrí medzi najstaršie kysucké obce, vznikla na zvykovom práve, písomne sa spomína už v roku 1367, na valašské právo prešla v 16. storočí. Valasi  kočujúci so svojimi stádami si začali v priestore neskoršieho Zákopčia pretvárať dočasné obydlia na trvalé, čím začalo vznikať trvalé osídlenie. Stalo sa to v období, kedy už valašské osídlenie prerastalo do kopaničiarskeho osídlenia. Valasi v blízkosti svojich stálych obydlí začali klčovať lesnaté a krovinaté plochy, čím vznikali kopanice s novou poľnohospodárskou pôdou, alebo na nové pasienky.

        Osídľovanie chotára viedlo počas kopaničiarskeho osídľovania k vytváraniu roztratenej zástavby, ktorá bola dôsledkom charakteru horského územia a konfigurácie terénu, ktoré neumožnili vznik kompaktnej zástavby vznikajúcej obce, ale stalo sa tak tiež nezáujmom samotných osadníkov, ktorým pri ich pastiersko - roľníckom spôsobe života vyhovovalo rozptýlené osídlenie. V chotári budúcej dediny tak vznikli početné ,,dvory” (pľace) ako samostatné sídelné a hospodárske jednotky.

        Najstaršie osady domov zvané ,,pľace” majú zväčša mená svojich prvých osadníkov napr. Cabúk u Cabuka, Pavlina v Pavlinov, Stančo, Straka, Repčík, Hroš, Roman a podobne.

        Územie neskoršej obce sa podobne ako ostatné územie okolo stredného a horného toku rieky Kysuce stalo predmetom územného sporu medzi panstvami Strečno a Budatín. Chotár neskoršej obce Zákopčie sa nachádzal v bývalom chotári obce Krásno, ktoré sa v roku 1549 dostalo do vlastníctva panstva Strečno, preto si na územie okolo horného toku Kysuce robilo nárok panstvo Strečno. V roku 1583 bolo však toto územie pririeknuté panstvu Budatín. Panstvo Strečno sa však s tým nezmierilo a naďalej sa domáhalo svojich práv. V 17. storočí sa mu podarilo tento rozsudok aspoň čiastočne modifikovať, čím sa stalo, že chotár Zákopčia bol pririeknutý panstvu Strečno, ktorého spoluvlastník F. Vešeléni vytvoril z rozptýleného osídlenia v roku 1661 novú obec.  Prvým známym richtárom v Zákopčí bol Martin Rici z roku 1662.

          Teritórium Beskýd bolo strážené hajdúkmi. Pre ľud obcí, ktoré ležali medzi Čadcou a Turzovkou, po oboch brehoch rieky Kysuce na sever od nej zakázaný prístup do pohraničných lesov. Nesmel v nich pásť dobytok, kosiť trávu ani rúbať drevo (velitelia hajdúckeho oddielu im draho predávali to, čo predtým slobodne užívali). Toto nakoniec vyústilo do vzbury obyvateľov Rakovej, Zákopčia, Staškova a Olešnej. V roku 1703- postavenie sa poddaných, vnikli do zakázaných lesov a začali na lesných lúkach kosiť trávu, sušiť seno a tiež rúbať drevo. Ozbrojení kosami, kopijami a vidlami zajali a odzbrojili hliadku hajdúkov aj s veliteľom. Po vyšetrovaní a viacerých rokovaniach sa sporné lúky stali súčasťou chotárov hornokysuckých obcí. Hraničné spory však trvali až do roku 1792, kedy bola hranica definívne stanovená. 

        Na postavenie poddaných mala vplyv aj rozdrobenosť ich pôdy. Nákladom poddanského hospodárstva bola usadlosť, ku ktorej okrem stavebného pozemku patrila určitá výmera ornej pôdy a príslušný rozsah lúk.

        Zákopčania museli pracovať na pánskom majeri s dosť rozsiahlou rozlohou. Na Majeri nechýbal ani pivovar, sladovňa a pálenica. Nachádzali sa tu dva slivkové sady, chmeľnica, včelín.

        Strečianske panstvo, do ktorého Zákopčie patrilo, sa orientovalo najmä na vyberanie peňažného cenzu, v menšej miere na roboty. Povinnosťou každej dediny bolo odovzdávať  drevo, či už v podobe dosiek, šindľov, prípadne klátov, alebo celých pltí. Drevo sa spracovávalo na početných pílach, mnohé patrili bohatším poddaným. 

       V roku 1787 bolo v Zákopčí päť mlynov - Hrošovský, Králikovký, Klukovský, Harvanovský, Turčakovký.

       Málo úrodná pôda, umiestnená vo vyšších polohách, nedokázala však uživiť značne rozmnožené obyvateľstvo, a tak si museli ľudia hľadať náhradné zdroje obživy. Už od konca 18. storočia a v 19. storočí začali hromadne odchádzať na dolnú zem, oslobodenú spod tureckého jarma, kde boli lepšie podmienky pre poľnohospodárstvo.

      Začiatok 20. storočia privial zmeny aj do Zákopčia - a do konca storočia sa zmenil život tunajších obyvateľov úplne. Rozmach priemyselnej výroby priniesol lacnejšie výrobky a spôsobil všeobecný zánik tradičných remesiel. Prvá svetová vojna zobrala aj rodinám v Zákopčí otcov a synov.
 

  Obec Zákopčie sa priamo do bojov v Slovenskom národnom povstaní nezapojila, a keďže leží blízko hraníc, Čadca a jej okolie bolo čoskoro obsadené Nemcami, ktorí prišli v súvislostí s prípravou vojenských operácií proti Poľsku.

        V Zákopčí sa kopali zákopy, robili kryty, zriadilo sa skladisko vojenského a stavebného materiálu. Nemci opustili Zákopčie bez boja 2. mája 1945. Po spojovacej ceste zo Zákopčia cez Petránky do Nesluše, ktorú ešte stihli vybudovať, prišli sovietski vojaci, ktorí sa však dlho nezdržali. Pokračovali v prenasledovaní ustupujúcich nemeckých vojsk.

       Najväčší odliv obyvateľstva bol zaznamenaný v 70-tych rokoch, keď odchádzali najmä mladí ľudia za prácou do Čadce, ale aj do Třinca a Ostravy.

        Obdobie znárodňovania, socializácie a výstavby neobišlo ani Zákopčie. V tomto čase boli vybudované osemročná základná škola, materská škola, bytovka pre učiteľov, nová fara, kultúrny dom, obvodné zdravotné stredisko, okrem iných aj úprava ciest a elektrifikácia obce.

 

Vývoj ľudového zamestnania

 

        Pretože nebolo ani obživy, ale ani zamestnania, po celom Slovensku vznikali rozličné remeslá a povolania, ľudia sa živili uhliarstvom, smoliarstvom, vtáčnicktvom, vedeli vyrábať plátno a liečivé oleje, spracovávať kožu, ale najmä drevo a kov. Sprvu pre vlastnú potrebu a neskôr z nich vznikali všelijaké doplnkové zamestnania a podomový obchod.

        Podobným smerom sa zamerali aj obyvatelia Zákopčia. Ich pôvodným zamestnaním  bolo drevorúbačstvo. Klčovali lesy, robili šindle, pálili uhlie a hospodárstvom sa zaoberali ako vedľajším zamestnaním. Až keď objavili v lesoch lúky a pasienky, vtedy začali s chovom dobytka a roľníctvom. Zákopčania okrem dobytka chovali najmä ovce, kozy a včely. Muži rúbali cez leto drevo, vyrábali šindeľ, v zime furmančili, odvážali opracované drevo a šindeľ do skladov. Ženy obrábali role, starali sa o domácnosť a o šaty celej rodiny. 

         Poľnohospodárska výroba sa zameriavala najmä na pestovanie obilia. Na vysokohorských a kopaničiarskych pôdach sa pestovali jarná raž a jarná pšenica, často sa siala ich miešanina zvaná súraž.. 

        Ak si chcel roľník - kopaničiar - v druhej polovici 19. Storočia plniť svoje služobnosti za pôdu, z ktorej aj tak nemohol vyživiť vlastnú rodinu, musel si hľadať náhradné zdroje obživy. Preto práve v tomto období možno zaznamenať veľký rozvoj doplnkových zamestnaní (drotárstvo, sezonárstvo, podomový obchod).

        Menšia časť obyvateľstva v obci sa zamestnávala živnosťami. Tvorili ich siedmi hostinskí, jedenásť obchodníkov, jeden kováč, dvaja obuvníci, dvaja stolári, jeden klampiar, jeden klampiar, jeden mäsiar, jeden tesár, jeden kramár. 

 

  Drotárstvo

        Kedysi dávno si ľudia opravovali poškodený hlinený riad konopným špagátom. Motúz neskôr nahradil drôt, pretože sa nerozťahuje ako špagát a vydrží roky. Jeho podstata je jednoduchá: z jednej aj druhej strany praskliny sa vyvŕtajú dierky šidlom, drôt sa cez ne prevlečie, pevne stiahne, dierky sa utesnia a hrniec môže slúžiť ako nový.

        Drotárstvo bolo doplnkovým zamestnaním obyvateľom severozápadného Slovenska stredného Považia.

         Vzniklo ako unikátne remeslo, ktorému sa v čase kulminácie venovalo približne desaťtisíc drotárov. Tzv. ,,Drotáriu“ vytváral severozápadný kút Slovenska, ktorý sa geograficky kryl s okresmi: veľko-bytčianskym, čadčianskym, kysuckonovomestským a z časti aj žilinským a považsko-bystrickým.

        Na Kysuciach sa drotárstvo rozšírilo nielen v obciach ležiacich na Javorníkoch, ale aj v chudobnej kysuckej doline. Drotárskymi centrami tu boli Zákopčie, Turzovka, Vysoká nad Kysucou, Nesluša, Ochodnica, Rudinská, Lieskovec a Lodno.

        Drotári z oblasti Javorníkov odchádzali do cudzích krajov niekoľkými smermi. Západným smerom cez severnú Moravu do severných Čiech (vedľajší prúd išiel cez Valašsko na juh Moravy a presahom do Rakúska) títo sa volali tzv. českí drotári. Severozápadným smerom chodili do Poľska a Nemecka a to cez Jablunkov a Tešín. Južným smerom odchádzali cez Komárno do Maďarska (až na Dolnú zem) a na Balkán (do Rumunska, Juhoslávie ba i Bulharska). Odbočka z južného smeru viedla cez Bratislavu do Rakúska (odťiaľ do Švajčiarska a Bavorska s ojedinelým prechodom do Talianska a ostatných európskych krajín).

       Výživa drotárov bola veľmi chudobná. Živili sa väčšinou tým, čo dostali, alebo skôr vyžobrali. Zarobené peniaze si nechávali, alebo ich hneď posielali žene, aby mohla vyplatiť dlžoby.

      Nesmierna bieda nútila mnohých rodičov posielať deti do sveta za džarkov ( učňi, pomocníci v drotárskom remesle) v nádeji, že im takto zabezpečia lepšiu existenciu. Túto situáciu zneužívali viacerí kysuckí drotári gazdovia, ktorí džarkov využívali na predaj tovaru ako najlacnejšiu pracovnú silu. Bývali v miestach takmer horších ako maštale, spávali na zhnitej slame alebo na špinavých handrách. Jedlo si zriedkavo museli pri predaji vyžobrať.

      Vladimír Ferko v knihe Svetom, moje, svetom… píše:

,,Matej Baliga zo Zákopčia: ,, Do školy som nechodil, čítať som sa nenaučil. Matka ma ako dvojročného odumrela. Otec pracoval v tehelni, neskôr oslepol a ja som ho vodil po žobraní. Ako dvanásťročný som odišiel za džarka so Štefanom Šlapukom do Budapešti, potom sme chodili po západnom Uhorsku. Gazda bol veľmi zlý človek Viac som bol bitý ako sýty. Tak zaobchádzal so mnou, že až polícia zakročila. Keď otec zomrel, bol som džarkom aj v Opave s nevlastným bratom. Mnoho biedy som pretrpel. Bol som zavšivavený. Šesták som mal na týždeň ako mzdu. To mi nestačilo ani na jedlo, preto som žobral. Nocoval som často pod šopami alebo v maštali, v lete na poli pri stohoch.“

        Výrobky drotárov možno rozdeliť do troch skupín. Výrobky z drôtu napr. klietky pre vtákov, drôtené figúrky, výrobky plechárske, napr. samovary a čajníky, lampáše na sviečky, výrobky drotárske a výrobky drotársko-plechárske, napr. pasce na hlodavce, kuny, tchory. V Zákopčí sa vyrábali hlavne predmety úžitkové a galantérne. 

        S drotárstvom bol tiež úzko spätý podomový obchod. Väčšina drotárov si svoje výrobky musela predávať sama, za gazdov to robievali džarkovia.  

        Drotárske povesti spomínajú upletený most ponad Dunaj, ktorý bol darom pre cisára, aby mohol prejsť na druhý breh rieky.

        Pán Cabúk zo Zákopčia spomína ešte na druhú povesť, podľa ktorej drotári uplietli kolísku pre cisárskeho syna Jozefa, ktorá sa v jednom kuse kolísala. Zdrojom neustáleho kolísania boli dve gule umiestnené pod kolískou, ktorá vraj bola prvé perpetuum mobile, Cisárovná, Mária Terézia, povolila šikovným drotárom aj návštevu kúpeľných miest.

        Toľko hovoria povesti. No skutočnosť je taká, že drotári boli naozaj majstri svojho remesla, a rodiskom mnohých bolo i  Zákopčie.

 

Zápisky z kroniky

 

- založenie kroniky 1. január 1934

        V kronike obce, ktorá bola založená dňa 1. januára 1934, sa postupne dozvedáme o kultúrnom živote občanov Zákopčia, o ich zvykoch, náboženstve, odievaní, ale aj o kultúrno-osvetovej činnosti. 

        Hlavou rodiny bol otec. Staral sa o výživu celej rodiny spoločne s matkou. Dospelé, ale ešte slobodné deti museli dávať otcovi celý svoj zárobok. Otec mal hlavné slovo v rodinných i hospodárskych veciach. Práca bola podelená. Muži pracovali v lese, ženy na poliach a v domácnosti. Aj malé deti museli už pomáhať. Boj o živobytie bol ťažký, každý musel pracovať. Malé deti kolísali a väčšie pásli dobytok.

       

     Rodičia neposielali deti do školy. V lete pásli, v zime nechodili pre značnú vzdialenosť a pre veľkú zimu.

        Domy boli stavané z dreva, len z vnútornej strany bolo kresané a spájané drevenými klinmi. Pokryté boli šindľom.

        Obývacia izba, ak ju tak môžeme nazvať, bola zriadená veľmi skromne. Z jednej strany dverí bola pec, z druhej posteľ. V rohu oproti peci stál stôl a vedľa dlhé lavice. Nad stolom na stene boli zavesené obrazy alebo sochy svätých. Pri stole stála truhla a almara. Z izby sa vyšlo do siene zvanej ,,pitvor“. Odtiaľ viedli dvere do komory, ktorá bola skladišťom domu. Okná izby i komory boli veľmi malé. Z pitvora bol východ na dvor, kde stála maštaľ a humno. 

        Starým zvykom bolo, že sobáš býval v pondelok. Od tohto dňa až do polnoci vo štvrtok bola muzika, na ktorej sa jedlo, pilo. Mnohokrát bohatší gazdovia jedli a pili toľko, až prepili a prejedli svoj majetok, ktorý ostal v rukách krčmára. Tento zvyk sa úplne vytratil.

        Hody, alebo iné príležitosti, kde bolo viac ľudí, končievali ruvačkami a bitkami. Večer začaté sa preťahovali až do ranných hodín druhého dňa. Pri jarmokoch sa opíjali alkoholom.

        Obľúbeným jedlom Zákopčanov bola kaša s mliekom a medom. Iným jedlom boli pražence z jačmennej múky, tvaroh, maslo, syr a solené mäso. Chlieb nepoznali len osúch upečený na sporáku.

 

- Nárast populácie od r. 1767 – 1830

        V r. 1767 napočítané bolo 1402 obyvateľov, v r. 1815 -  2670 obyvateľov, v r. 1828 3459 obyvateľov, z toho 3448 katolíkov a 11 židov. Počet bude iste väčší, však mnohí odchádzajú za zárobkom do Čiech, Moravy, na južné Slovensko a mnohí sa i vysťahovali, zvlášť do Ameriky.

- obdobie po roku 1830

        Podľa správ zúrila v našej obci cholera v rokoch 1830 - 1840, ktorá si vyžiadala celé stovky ľudských životov. Museli urobiť i nový, tzv. cholerový cintorín, ktorý sa nachádza povyše fary na Osobitom. Roky 1840 - 1850 boli zasa tzv. hladové roky. Ľudia hromadne mreli po horách.

        Ba o niektorých obyvateľoch hovorí sa, že neznali pojem ,,moje“ a ,,tvoje“ ale len ,,moje“ a že radi brali i tam, kde nesiali. Bol to u ľudu známy Lagan, ktorý mal celú bandu a udržuje sa povesť, že i známy člen jánošíkovskej družiny Gajdošík, pochádzal zo Zákopčia a pôvodne bol členom bandy Laganovej. Povesť tiež spomína Jánošíka, ktorý sám pri súde priznal, že sa určitú dobu skrýval v Zákopčí. 

        Po vyhlásení vojny museli byť tiež odvedené všetky schopné kone a muži odchádzali do boja. Chudobní občania, starci, ženy a deti, ktorým vojna vzala živiteľov, dostávali vyživovací príspevok, ktorý však nebol riadne vyplácaný a pre nedostatok výživy a tovaru nebolo i tak možné zaň nič kúpiť.

        Hneď  s  počiatkom  vojny  začali  miznúť  z obehu  drobné  peniaze,  ktoré  boli  použité

k výrobe vojenskej munície. Z tunajšieho kostola vzaté boli dva menšie zvony, ba i cínové píšťaly z organu, aby z nich mohli byť urobené vraždiace prostriedky ľudí. Po vyhláške, aby boli odovzdané všetky predmety zlaté, strieborné, cínové, medené a bronzové, zakopávali ich majitelia na poli, do záhrad, lebo ich uschovali na bezpečnom meste. Školským deťom bolo nariadené, aby zbierali staré kovové predmety, staré handry, papier a aby zbierali lístie jahodové, ostružinové, lipové na čaj pre vojakov a šípky.

        V roku 1915 a 1916 objavili sa v tunajších horách úprchlíci. Boli to Srbi, ale najmä Rusi.

Občas ostražite prišiel jeden - dva do domu prosiť o jedenie. A ľud i z mála čo mal, dal im, lebo s nimi cítil.

         Hrôzy  skončenej  svetovej  vojny   boli   strašné,  nastal  nedostatok  životných  potrieb.

Po celý rok 1918 a začiatkom r. 1919 nebolo k dostaniu petroleja, múky, cukru, chleba a fajčiva, ako aj riadnej obuvi a odevu. Rozmohla sa i žobrota a krádeže, lebo otupelé ľudské srdia už nevedeli znať česť od lži, lásku od nenávisti.

       V povojnových rokoch nastala obnova priemyslu a hospodárstva, nastal nový život a každý mal dosť potrieb, avšak rokom 1928 - 1929 prichádza hospodárska kríza, nezamestnanosť, klesá životná úroveň ľudu.

        V  osvetovej  činnosti  zohráva  dôležitú  úlohu obecná knižnica a divadelné predstavenia

k rôznym príležitostiam, ktoré sa poriadali v školách. Uskutočňované tiež boli rôzne poučné prednášky farárom,  kaplánom či učiteľom.

        Nacisti, zdržiavajúci sa na tomto území v období 2. svetovej vojny bezohľadne terorizovali miestne obyvateľstvo. Zabili veľa nevinným obyvateľov, o ktorých si mysleli  že sú partizáni.  Keďže obsadili viaceré školy, nemohlo sa vyučovať.

        Deň víťazstva a pokoja. Skončila sa 2. svetová vojna, ktorá si vyžiadala zase miliónové obete na mŕtvych a ranených. Obyvateľstvo usporiadalo manifestačný sprievod obcou na čele so zástavou. V kostole boli ďakovné bohoslužby. Zákopčie sa čoskoro zotavilo.

 

Z dejín farnosti, kostola     

 

        Farnosť Zákopčie vznikla v roku 1749 odčlenením od farnosti Kysucké Nové Mesto, ktorá bola veľmi vzdialená pre veriacich. 12. Septembra 1749 bol uvedený 1. farár Pavol Nadlický. Ako filiálky boli pričlenené Staškov, Podvysoká, kde neskôr postavili vlastný kostol, a Vrch Ochodnický - Petránky.

      Obr. 14: Kostol v Zákopčí

 

       Podľa kanonickej vizitácie z roku 1768 si Zákopčania postavili prvý drevený kostolík v roku 1710 a zasvätili ho sv. Jánovi Krstiteľovi. Oltár bol prinesený zo starého kostola v Turzovke a v jeho strede stála socha Panny Márie, držiaca Jezuliatko. Okrem nej tu boli ďalšie štyri sochy a obraz sv. Jána Krstiteľa. Neskôr v roku 1791 dal gróf Anton Esterházy postaviť nový kostol z kameňa.

    

     V kronike rímsko-katolíckej školy z roku 1848 na strane 8 je uvedená táto legenda: "Knieža A. Esterházy bol človek povahy veľmi prchkej. Raz v návale zlosti dal popraviť deväť nevinných poddaných. Za krátky čas onemocnel lámkou, reumou. Lekári a zelinkári nemohli kniežaťu pomôcť. Ktosi poradil jeho bohabojnej manželke, aby za každého nevinne zabitého poddaného postavila jeden kostol. Keď inej pomoci nebolo, stavala kostoly. Poneváč aj zákopecké hory patrili kniežaťu Esterházymu, postavila jeden z tých obetných kostolov aj na Zákopčí."   Toľko hovorí povesť.

         Kostol bol hotový v roku 1800 a v roku 1801 bol slávnostne vysvätený. Postavený je v románskom slohu. V tomto slohu je jeho vnútorné zariadenie, oltáre a kazateľnica. Nový kostol mal 2 zvony. Väčší zvon bol asi 1 cent ťažký, menší asi 6 libier.

     
 

 Školstvo v Zákopčí

 

     Školstvo sa v Zákopčí začalo vyvíjať neskôr. O vzniku školy hovorí kronika na strane 14: "Škola sa na Zákopčí začala teda v roku 1803, lebo predtým nikto do školy nechodil. Veľký počet školopovinných detí zase nám núka myšlienku, že aká musela byť táto obec už v roku 1803 veľká, keď počet školopovinných detí je od roku 6 do roku 12 spolu 345."

        Viacerí však školu nenavštevovali, lebo obyvatelia boli roztrúsení po vrchoch a dolinách od školy veľmi vzdialených. Rodičia detí boli chudobní a tak nemali možnosť ich dať vyučovať. Škola bola triviálna, takže deti sa naučili čítať, písať, počítať.

    Obr. 19: Začiatky v ZŠ Zákopčie  

 

        Keďže katolícka škola ako jediná v obci nestačila, boli zriadené jej pobočky u Kľukov a tiež u Rulcov. U Kľukov bola v jednoduchom obytnom dome, miestnosť bola malá nezariadená, bez chodby a potrebných lavíc. Deti písali na lávkach, peci, oknách a na zemi. Dochádzka bola dobrovoľná. Škola u Rulcov bola zariadená, deti sa učili maďarsky.

        Ďalšie štátne ľudové školy boli zriadené v osade u Holých, u Ščúrov a u Polievky, spolu štrnásť tried navštevovalo vyše 500 detí. 

        Po troch rokoch výstavby sa v Zákopčí - časť Ustredie -  vybudovala osemročná stredná škola, ktorú začali deti navštevovať 1. septembra 1955. Táto sa o štyri roky mení na Základnú deväťročnú školu, čo v skutočnosti to znamená predĺženie povinnej školskej dochádzky o jeden rok.

          

Symbolika obce

Obecný znak znázorňuje prírodný motív. V striebornom štíte je červená sediaca veverička, držiaca pred sebou zelenú lieskovú vetvičku so zlatými orechmi. Tento motív sa nachádza i na súčasnej pečati obce.
 

      Najstaršia zachovaná pečať má priemer 27 mm, pečatný kruhopis znie SIGILUM. PAGI. ZAKOPCAE. S. 1800 (pečať obce Zákopčie, rok vzniku 1800). V jej strede vidno strom, na ktorý sprava skáče veverička. Spod stromu vyrastajú na obe strany dve vetvičky. Roku 1868 zaviedla obec do používania novú pečať s uhorským štátnym znakom a maďarským kruhopisom ZAKOPCSE KOZSEG PECSETJE.

        Vlajka pozostáva zo štyroch pozdĺžnych pruhov vo farbách zelenej, bielej, červenej a žltej, je ukončená tromi cípmi.